Na prvý pohľad sú to len malé farebné kúsky papiera. Ale slová na nich napísané sú presiaknuté utrpením a smútkom. Psychológovia si zapísali, čo počujú od svojich najmladších pacientov počas terapie. Internetoví používatelia sa zhodujú, že detské spovede žmýkajú slzy …
Detské vyznania ronia slzy
Byť rodičom je jedna z najťažších úloh v živote človeka. Paradoxne, výchova dieťaťa je väčšinou zverená „amatérom“. Aj keď rodič preberá zodpovednosť za niekoho život, počatie dieťaťa si nevyžaduje žiadne „prijímacie skúšky“, dôkladnú prípravu, teoretické a praktické hodiny. Bohužiaľ, dôsledky tohto konania sú niekedy žalostné.
V posledných dňoch sa na internete objavili „farebné kartičky“, na ktorých boli napísané krátke vety. Hoci vzhľad kariet mohol byť spojený s niečím pozitívnym, ich obsah sa ukázal ako veľmi frustrujúci.
Odborníci z Inštitútu psychológie a rozvoja v Rzeszowe sa rozhodli odhaliť, s čím bojujú deti, ktoré navštevujú sedenia so psychológom.
Zo slov najmladších pacientov sála veľká zrelosť, ale aj veľký smútok. Aj deťom, ktoré majú rodičov, výrazne chýba spoločnosť mamy a otca. Cítia sa odmietaní, ignorovaní. Trpia nedostatkom náklonnosti a pozornosti.
Nechcem žiť, život je hlúpy.“
Čo hovoria deti počas stretnutia so psychológom? Tieto slová dojali používateľov internetu… Najmladšie z detí, ktoré sa zúčastnili na stretnutí, malo len 6 rokov.
Mama telefonuje, keď sa vráti z práce. Mám byť ticho. Nemám rád ticho. Milujem svoju mamu
– mal povedať šesťročnému dieťaťu.
Nechcem žiť. Život je hlúpy. Nikto ma nemá rád. Dokonca aj mama a otec ma sem privádzajú a nerozprávajú sa so mnou. Hanbia sa za mňa
– bolo priznať sa 10-ročnému dieťaťu.
Snívam o tom, ako ma otec objíma. Povedal mi, že objímajú slabých. Som slabý
– bolo vyspovedať 9-ročné dieťa.
Idem domov sám. Mama príde o desiatej večer, keď už mám spať. Často sa bojím, ale nemôžem sa báť
– sťažuje sa osemročné dieťa.
Najviac si želám, aby mi mama a otec povedali, že ma majú radi alebo že ma majú aspoň trochu radi.
– povedal 8-ročný chlapec.
Poprosila som Santu o mamu. Mám mamu, ale tá nikdy nemá čas. Nehovorí so mnou, nehrá sa so mnou. Chcela by som, aby to robila moja mama
– priznal sedemročný chlapec.
V detskom domove som bol 3 roky. Moja mama ma navštevuje na Vianoce. Raz ročne. Potom mi povedala, aby som to nepreháňala, pretože je to dobrá internátna škola.
– sťažoval sa 13-ročný
Používatelia internetu priznávajú, že pri čítaní obsahu viet sa im tlačia slzy. Sú to slzy bezmocnosti.
