Povolanie pilota je náročné a nesmierne zodpovedné povolanie. Môžu ho vykonávať len ľudia s pevným charakterom. Ako ukazuje tento príbeh, aj obdarení výnimočnou empatiou….
Chad je pilot a podelil sa o príbeh, ktorý sa mu nedávno stal:
„Najlepšie darčeky sú tie najmenej očakávané. Bolo to deň pred Štedrým večerom, okolo 17.30 h. V tom čase som letel z Atlanty do Maconu. Keď som nastupoval do lietadla, vedel som, že ma čakajú moji blízki, ale dobre, niekto musí pracovať, aby sa ostatní dostali k svojim rodinám bezpečne a načas.
Predvianočná atmosféra sa podpísala aj na letuškách a nedokázali sa postarať o jedného z cestujúcich. Do kokpitu sa pozrel deväťročný chlapec. Keď si všimol, že som si už uvedomil, že je tam, napäto sa rozbehol a utekal preč, ale ja som ho zavolal späť. Veľmi mi pripomínal mňa samého, keď som bol chlapec.
Tak ako jemu dnes, aj mne vtedy žiarili oči, keď som prvýkrát nazrel do kokpitu. Teraz som asi trochu oľutoval výber svojho povolania…
Bol som ešte mladý a toto mali byť moje prvé Vianoce bez rodiny. Nerobil som nič výnimočné, len som prevážal ľudí, ale keď som videl nadšenie na tvári toho chlapca, niečo sa vo mne znovu prebudilo.
Sam, tak sa ten chlapec volal, bol taký dojatý z toho, že je v kokpite, že som nemal svedomie pozvať ho von, hoci som vedel, že kapitán bude o chvíľu pri mne.
Na moje prekvapenie nadriadený chlapcovu prítomnosť nekomentoval a dovolil mu zostať na prípravu štartu. Dokonca ho požiadal, aby sám stlačil niekoľko tlačidiel, čo vyčarilo na detskej tvári ten najväčší úsmev, aký som kedy videl.
Keď musel odísť, Sam nám zaželal šťastné Vianoce a povedal, že to bol najlepší deň v jeho živote. Cítili sme sa dobre.
Na druhý deň sme mali let späť do Atlanty. Chystali sme sa do práce, keď k nám prišiel jeden zo zamestnancov letiska a povedal, že istá žena zo včerajšieho letu nám nechala darček a požiadala nás, aby sme jej poďakovali za to, že jej syn mohol ísť do kokpitu. Vraj sa nerozprával o ničom inom!
S úsmevom sme prijali škatuľu domácich koláčikov. V kokpite kapitán siahol po sušienke a keď ju zjedol, uvidel, že k sušienkam je priložený list.
V kokpite nastalo ticho, kapitán prebehol očami po písmenách a zrazu zmeneným hlasom povedal, že chlapec má rakovinu….
Potom začal čítať nahlas:
Vážení páni piloti,
z celého srdca vám ďakujem, že ste dovolili môjmu synovi Samovi, aby sa prišiel pozrieť do kokpitu a sledoval vašu prácu. Sam má rakovinu a podstupuje liečbu v Memphise. Toto bol jeho prvý let domov po veľmi dlhom čase.
Sam miluje lietadlá, preto som chcel, aby mal možnosť ešte raz si zalietať, pretože takúto príležitosť už s najväčšou pravdepodobnosťou mať nebude. Lekári odhadujú, že Samovi zostáva len niekoľko mesiacov života.
Vždy sníval o tom, že sa stane pilotom, a vďaka vám sa mohol svojmu snu nejako priblížiť. Dali ste mu vianočný darček jeho snov – zažil najlepší zážitok svojho života.
Vždy vám za to budem veľmi vďačný. Ďakujem!“
Bez toho, aby si to títo muži uvedomovali, splnili sen umierajúceho dieťaťa.
Niekedy stačí tak málo, aby ste pre niekoho urobili niečo dobré….
Tento dojímavý príbeh stojí za zdieľanie.
