Moja babička bola ale úžasná. V mladosti sa mnohí z nás nemôžu pochváliť žiadnymi špeciálnymi kariérnymi alebo finančnými úspechmi. Je to pochopiteľné, pretože musíte začať kariéru od nuly, ale nechcete šetriť peniaze. Chcem žiť a užívať si život. Takže taký smutný „darček“, akým je dedičstvo po babičke, môže byť veľmi užitočný.
Nezabúdajte však, že delenie dedičstva, najmä nehnuteľností, je náročné a niekedy až nechutné. Príbuzní zabúdajú, že si nie sú cudzí. Snažia sa všetkými prostriedkami dosiahnuť svoj prospech a výsledkom je škandál a strata všetkých rodinných väzieb. A za akým účelom? Smutná, ale bežná prax.
DEDIČSTVO PO BABIČKE
Pokiaľ si pamätám, s mojou babičkou sme mali tie najlepšie vzťahy. A nebolo to ani na môj podnet. Ona sama o mňa akosi prejavovala väčší záujem ako o svojich mladších súrodencov. Kedysi som si myslel, že je to preto, lebo som najstarší, čo znamenalo, že som musel prevziať viac povinností a starať sa o ostatné deti.
Ani potom, čo som vyrástol a našiel si paernerku, sa moje priateľstvo s babičkou nikam neposunulo. Zabudol som napísať, že žijem v malej dedine, takže nemám veľa času navyše.
Raz alebo dvakrát do týždňa som sa zastavil u babky s darčekmi a najnovšími správami. Niekedy sám a niekedy s Dášou, mojou vtedajšou snúbenicou. Aj z nich sa stali kamarátky a babička sa z nás úprimne tešila. Neskôr, keď som mal možnosť prenajať si byt, dokonca nás prišla navštíviť. Často s darčekmi alebo aj s nejakými vecami do domácnosti. Všetko by sa mladej rodine hodilo, hovorila.
Medzitým mama voči mne ochladla. Hovorila, že odkedy som dospelý, musím sa naučiť „ťahať za jeden povraz ako skutočný muž“. Niekedy na mňa dokonca kričala, že som nútil babičku, aby za mnou prišla. Hoci to bolo úplne dobrovoľné, nikdy som babičku o nič neprosil. Nikdy by mi to ani nenapadlo.
Ani Dášina matka k nej neprejavovala nadšené city. Svojich rodičov poznala dobre, ale veľmi spolu nekomunikovali. Ale to je už iný príbeh. Poviem vám, že môj „otecko“ opustil mamu, keď som bola dieťa. Žil však vo vedľajšej dedine. Párkrát som ho dokonca videl, len tak mimochodom. Sám by som ho nikdy nepoznal, ale povedali mi to susedia.
Snívalo sa mi o dedičstve po mojej starej mame.
Keď moja babička začala byť chorá, začal som ju častejšie navštevovať a dlho sme sedeli a len tak sa rozprávali. Vtedy spomínala na svoju mladosť, rozprávala o svojich priateľoch, o svojej mame. Ale niektorým témam akoby sa vyhýbala. Videl som, že sa snaží zdržať, ale trápilo ju to. Najmä keď sme sa rozprávali my traja s Dášou.
A na konci, tesne pred odchodom, sme sa s babičkou úprimne porozprávali. Plakala bez sĺz, ale premohla sa a prezradila mi rodinné tajomstvo. Ukázalo sa, že môj otec bol vlastne prvou láskou mojej mamy. A môj brat a sestra sú moji nevlastní súrodenci. Moja mama sa rozhodla, že nie je potrebné veci komplikovať a že bude lepšie nechať túto skutočnosť v minulosti. Aj keď, čo sa mňa týka, to bolo cítiť. Že som nemilovaný syn.
Babička mala krásny pohreb.
S babičkou sa prišla rozlúčiť polovica dediny. Vedel som, že ju mnohí ľudia mali radi, ale nemyslel som si, že ju majú až tak radi.
Moja rodina sa, povedzme, nevyznačuje nejakými vrelými citmi. Napríklad môj novopečený otčim ma ani nepozdravil. A moja matka nevyronila ani jednu slzu. Zdalo sa mi, že všetci čakali, kedy nás stará mama opustí, takže nikto nepociťoval žiadne zvláštne emócie. Čo bolo vlastne zvláštne, vzhľadom na to, že na pohrebe plakali ženy, ktoré som nepoznal.
Emócie sa prejavili neskôr, keď sa čítal závet zosnulej. Ukázalo sa, že svoj pekný byt odkázala mne a Dáši. A jej posledným želaním bolo, aby sme žili spolu a nezabúdali, že takpovediac sme všetci rodina. Áno, vtedy som pochopil, o čom je cit.
Mama si ma vzala bokom a dlho mi vyčítala, že som si dovolil znevažovať staršiu ženu, ktorá sa rozhodla zle. Že by som sa mal vzdať dedičstva a všetko rýchlo preregistrovať. Dokonca na mňa pred všetkými zvýšila hlas. Brat a sestra na mňa len mlčky hľadeli. Ani neviem, aké výčitky mali voči mne.
Dedičstvo po starej mame pre vnukov
Môj bývalý otec prišiel a pozdravil ma. Snažil sa ma prehovoriť a pýtal sa, čo budem robiť s nadobudnutou nehnuteľnosťou, možno ju predám. Ale ja som v tomto rozhovore nechcel pokračovať. Moji blízki zrejme chceli, aby som im byt daroval. A mne to nevadilo.
Ale Dáša zmenila môj názor. Rozumne ma upozornila, že nemusím robiť nič. Babička by to predsa nechcela. A čo by sa jej naozaj páčilo, bolo, keby sme v jej byte žili spolu ako manželia. Trochu žoldnierske, nemyslíte? Ale vcelku som s ňou súhlasil. Musel som začať byť dospelý. Čo znamenalo stať sa tvrdým. Ako moja matka a môj nevlastný otec. Svojho otca už pravdepodobne nikdy neuvidím.
Babičkin odkaz
Dáša je teraz moja manželka. A ja som jej šťastný manžel. Nasťahovali sme sa k babičke. So všetkými našimi vecami a majetkom. Obaja pracujeme a plánujeme mať dieťa. Začal som sa stýkať so svokrou, ukázalo sa, že je to milá žena, opak toho, čo mi mama stále hovorila.
Na druhej strane sa s mamou stretávam len zriedka. Väčšinou náhodou. Ale ak je to cena, ktorú treba zaplatiť za normálny život v pokoji a harmónii, som ochotný ju zaplatiť. Pretože som najstarší syn a musím byť zodpovedný a dospelý.
