Aktívna pomoc chudobným bola v spoločnosti vždy cenená . Chudobní ľudia ako najzraniteľnejšia časť populácie sa nedokážu postarať o svoju budúcnosť a pohodlie.
A keď to hovoríme, nemyslíme lenivcov a odvykačov, ktorí majú možnosť dať sa dokopy a ísť si zarobiť, aby sa uživili.
A starí ľudia, siroty, zdravotne postihnutí ľudia, všetci tí, ktorí potrebujú našu podporu a pomoc.
Pomerne nedávno, vo veku 92 rokov, nás opustil úžasný muž, filantrop a tvorca siete obchodov Duty Free Shoppers, podnikateľ Charles Feeney. Patril medzi 400 najbohatších Američanov.
Priemerný človek by sa teda mohol opýtať, či je v našom živote ešte dosť miliardárov? A skutočnosť, že Charles celý svoj život venoval všetko svoje nevýslovné bohatstvo, a to aj anonymne, na charitu. Sám by sa na konci cesty dal nazvať obyčajným chudákom. A tak, keďže takíto majetní vrecúška míňajú peniaze na pomoc svojim blížnym, ani my, obyčajní ľudia, nemusíme prejsť okolo človeka v núdzi. Nikto na tom nebude horšie.
POMÔŽTE CHUDOBNÝM
Deti v našej škole vedia byť niekedy veľmi kruté. Áno, niekedy sa to, žiaľ, stáva častejšie, ako by sme chceli. Napríklad jeden chlapec zo základnej školy prišiel o topánky. Dva páry. Vymeniteľné tenisky a obyčajné topánky, v ktorých prišiel do vzdelávacej inštitúcie. Učiteľky aj ochranku postavili na nohy, dokonca aj riaditeľka behala po triedach a hľadala chýbajúcu vec.
Ukázalo sa, že spolužiaci a viacerí stredoškoláci si z neho „žartovali“. A v tom čase obeť chodila v akýchsi papučiach, vystrašená a ponížená.
A nikto nič nepovedal, ak nie náhodou, ktovie, či by študent dostal svoje veci alebo nie. Áno, chápem, že to tak bolo vždy, pretože deti nemajú vyvinuté morálne vlastnosti a pocit viny. A učitelia by sa mali snažiť, aby ich to naučili. Ale prepáčte. A čo rodičia? Naozaj vôbec ničomu nerozumejú, nestarajú sa o vlastné deti? Je to nejako zvláštne a, úprimne povedané, veľmi smutné.
Súčasťou našej školy je aj jedáleň. Ako u každého, vo všeobecnosti.
Funguje tam len babka Božia púpava. Pomáha v kuchyni, umýva riad. Takých ľudí si väčšinou nikto nevšimne: no, ako by mohla byť pozoruhodná?
Ale babku Zinu nedávno úplne šikanovali miestne decká. A prečo? V istom momente si stredoškoláci všimli, že staršia žena zbiera nedotknuté riady do pohárov a berie ich so sebou. To znamená, že niečo, čoho by sa bežné deti ani nedotkli, sa pre nich zrazu stalo zaujímavým. Ako to, že dospelý človek jedlo nevyhadzuje, ale berie si ho pre seba? Dôvod na smiech!
S babkou viedli vysvetľujúci rozhovor, pokarhali ju, ale pustili ju. Ani sa nepýtali, prečo to robí, pretože ak starí ľudia radi kŕmia túlavé zvieratá na ulici, nepoužívajú na to čisté sklenené nádoby.
To znamená, že jedlo nebolo určené pre zvieratá. Čo znamená… vo všeobecnosti je to všetko smutné. My, učitelia, sme na poslednom zastupiteľstve na minútu nastolili túto otázku a pýtali sme sa, či je možné starenke nejako zvýšiť plat, aspoň nie o veľa. Škola však takúto možnosť poskytnúť nemohla.
Aby som bol úprimný, nepovažujem sa za najsúcitnejšieho človeka na svete. Dokonca milujem mačky, ale psov akosi nie.
Ale tento príbeh s úbohou starou ženou mi utkvel v hlave a to je všetko. Rozmýšľala som a premýšľala a prišla som na to, že ju chcem navštíviť a pomôcť jej s nejakými produktmi. Vidíme ju stále. Nie, cez prestávku naše dievčatá nebrúsime, ale pozdravíme sa a môžeme sa na seba usmievať, keď máme náladu. To je normálne, sme ľudia.
Menej hovorte, viac pracujte.
Pozbieral som nejaké jedlo, čaj a všetky druhy sladkostí, spýtal som sa riaditeľa, ako môžem zistiť adresu tej istej babičky Ziny, pozbieral som myšlienky a odišiel som na kraj mesta. Presne tak, žila tam. Prvé, čo ma napadlo: túlavých psov je tam určite dosť. Naozaj, okraj, ďalej už len pole. Je tu veľa starých deväťposchodových budov, ale žiadna infraštruktúra. Aj asfalt je už vzácnosťou. A ako sa dostane do práce?
Už som stál pod domom a kontroloval si adresu, vnútri som bol stále nervózny. No naozaj to prišlo z ničoho nič. S nejakým balíčkom.
Čo budeme robiť? Dobre, prídem, pozdravím, nechám nejaké potraviny a potom vysvetlím, že mám veľa práce a celá trieda musí skontrolovať testy. Áno, nebudem strácať čas nikoho a urobím dobrý skutok, skvelé. Nuž, poďme.
Babička Zina ma dobre pozdravila. Hneď si uvedomila, kto k nej prišiel a pozvala ma do jej bytu. Samozrejme, bol som pripravený na zvláštny život staršieho človeka, ale v skutočnosti sa všetko ukázalo oveľa lepšie, ako som si myslel. Jednoduché, nie bohaté. Ale je tam čisto a poriadok. Pamätáte si, ako ste kedysi umývali plastové vrecká? Stalo sa, stalo sa, nepredstierajte. Tak som ich videl znova. Ale ležali zložené, úhľadne. Treba šetriť ekonomicky.
Pohostili ma čajom a spýtali sa ma, čo ma sem priviedlo tak tajomného. Povedal som narýchlo vymyslenú historku, že moja teta býva neďaleko, ale nebola doma, a rozhodol som sa priniesť babke Zine potraviny, vo všeobecnosti všetko podobné. My, učitelia, ako viete, naspamäť poznáme adresy všetkých zamestnancov školy. Čo si si myslel?!
Prešla asi hodina.
Pekne sme si pokecali o všetkom a o ničom, tak som sa pripravil na odchod. Keď som zrazu vo vzdialenom rohu zbadal tašku, celú naplnenú konzervami jedla z jedálne. Proviantu pre päť ľudí by určite stačilo. Prečo toľko na jednu staršiu ženu? Chcel som sa spýtať otázku, ktorá ma zaujala, ale zaváhal som. A stará pani si všimla moju hanblivosť, pozrela sa smerom k taške s plechovkami, povzdychla si a začala sama rozprávať príbeh.
Ukázalo sa, že jedlo bolo určené pre jej zaťa. Býva o dve dvere nižšie od bytu Zininej babičky. Manželka ho opustila a odišla s iným mužom. A môj zať začal kvôli tomu piť. Desivé. Vek je taký, že nemôžete nič zmeniť, bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažíte. A susedia naokolo majú dokonca na hlave kôl: o nič sa nestarajú. Takže pije, a keď nepije, plače a spomína na svoju bývalú manželku, dcéru môjho partnera.
Práve pre neho bolo všetko toto jedlo určené. Je mi ľúto môjho zaťa, hovorí stará mama Zina. Ale nie je iné východisko. Tiež sa považuje za vinnú, pretože vedela o existencii toho druhého muža. Dcére však sľúbila, že bude mlčať. A teraz po nej niet ani stopy.
Kým som si myslel, že pomáham chudobnej žene, ukázalo sa, že pomáha inej osobe. Neviem, aké závery mám vyvodiť pre seba. Nikomu v práci som o tom nepovedal, ale so starou dámou sa stále zdravíme a žmurkáme na seba. Dúfam, že sa jej aj švagrovi darí dobre. Takže dúfate v pomoc svojich vlastných detí v starobe. V dôsledku toho sa musíte snažiť udržať ostatných nažive. Nie je to trpká irónia?
